Je
nutné myslieť, neodvratne nutné!
Lebo
veď už sa
Blíži
tíško, bez šumotu, zo všetkých strán,
zhora
i zdola,
s istotou
neodvrátiteľnou, práva ako prírodný
zákon.
A nemôž’ ujsť pred ňou, nemôž’...
Blíži
sa čierna, strašná noc! Niet spôsobu
odohnať
ju.
Rozsvietiš
všetky svetlá – tým väčšia istota, že
je
už tu. Zhasíš – vrhne sa na teba, obkľúči ťa,
jako
Dolores inferni. Och, nemôž’ ujsť, nemôž’!
Blíži
sa a začne trhať ducha, mozog i srdce
zdedenými
vinami mnohých storočí. Duch žízni
po
svetle,
chce
mať istoty – aspoň istoty stredovekého
ľudstva:
vieru
(och, vieru, akúkoľvek vieru),
a mozog
zláme mu krídla večnými
pochybovačnými
invektívami.
A srdce
bude plakať, bude...
Nemôž’
ujsť, nemôž’, je nutné myslieť ďalej,
neodvratne
nutné!
