Ivan Krasko - Noc

Je nutné myslieť, neodvratne nutné!

Lebo veď už sa

Blíži tíško, bez šumotu, zo všetkých strán,

zhora i zdola,

s istotou neodvrátiteľnou, práva ako prírodný

zákon. A nemôž’ ujsť pred ňou, nemôž’...

Blíži sa čierna, strašná noc! Niet spôsobu

odohnať ju.

Rozsvietiš všetky svetlá – tým väčšia istota, že

je už tu. Zhasíš – vrhne sa na teba, obkľúči ťa,

jako Dolores inferni. Och, nemôž’ ujsť, nemôž’!

Blíži sa a začne trhať ducha, mozog i srdce

zdedenými vinami mnohých storočí. Duch žízni

po svetle,

chce mať istoty – aspoň istoty stredovekého

ľudstva:

vieru (och, vieru, akúkoľvek vieru),

a mozog zláme mu krídla večnými

pochybovačnými invektívami.

A srdce bude plakať, bude...

Nemôž’ ujsť, nemôž’, je nutné myslieť ďalej,

neodvratne nutné!

„Ju som, prirodzene, nemohol zabiť, ako by sa niekto nazdával. Veď som ju ľúbil, Bola to láska na prvý pohľad, na posledný pohľad, na každý, každučký pohľad.“ - Vladimir Nabokov, Lolita